Detaily a dokonalosť

(Poučenie zo Švajčiarska)

Basel – Švajčiarsko.  Krásny letný, slnečný deň, prekrásne mesto so 150 000 obyvateľmi. Týždeň chodím ulicami a kochám sa tou nádherou.
Zaujal ma fakt, že tu všetko vyzerá ako nové, práve vyrobené.
Nevidím nikde nič hrdzavé, ani vyšednuté, rozbité, alebo zdevastované.



Akoby každý predmet bol práve pred chvíľou vyrobený a postavený na miesto pred mojím príchodom.  

Mal som vtedy 26 rokov a rozmýšľal som v čom to väzí. (Nemyslím teraz tých 26 rokov, ale tú nádheru…)
Sadol som si na lavičku a pozoroval.

Prichádza dodávka s reklamným nápisom a zastavuje pred priečelím malého obchodíku so suvenírmi. Z dodávky vystupuje asi 40 ročný, dobre vyzerajúci hladko oholený chlap v čistučkej pracovnej kombinéze, modrej farby s rovnakým nápisom, ako na dodávke. Vyťahuje vozík, na ktorom má zbalené nejaké veci, náradie a rebrík.

So záujmom sledujem čo sa bude diať. Pozorujem jeho pohyby, vyžaruje z neho rozvážnosť, istota a kľud. Vyzerá, že sa nikde neponáhľa.
Pomaly si prezrie celú fasádu obchodu, zjavne ho zaujíma iba kovový rám výkladu. Z môjho pohľadu nevidím na ňom nijakú vadu, preto som zvedavý, čo sa ide diať. 

Nasádza si rukavice a pred výlohou rozprestiera na zem nejakú fóliu, s lepkavým okrajom a lepí ju k chodníku.  
Na rohy fólie kladie žlté okrúhle odliatky s rukoväťou, myslím, že betónové, lebo chlapík ich nesie dvomi rukami. V odliatkoch sú diery, do ktorých vsúva hliníkové tyčky s očkami na konci. „Aha, to bude asi zábrana!“ Nemýlim sa, naťahuje žltočiernu pruhovanú pásku a na ňu vešia ceduľku s nápisom „ARBEITSBERAICH“. Trvá to iba chvíľku. 

Ľudia poslušne obchádzajú pracovisko a chlap má dostatok priestoru. Rozkladá rebrík a metličkou dôkladne ometá celé priečelie. Vyťahuje elektrickú drôtenú kefu a kartáčuje rám výlohy. V rohoch používa nejaký iný nástroj, asi škrabák. Napadané smeti vzápätí zametá a sype do igelitového vreca, ktoré má pripevnené na boku vozíka s náradím. 

Potom vyklápa bočnú stenu vozíka a podopiera ju podperou: Perfektné! Má pracovnú dosku. Vyberá nejaké plechovky a fľašky, štetce a rozkladá ich na pracovnej doske. Na handričku nalieva pravdepodobne odmasťovač, alebo riedidlo a utiera ním celý kovový rám. Vyťahuje pásku a oblepuje ňou okraj skla tesne popri ráme. (Dnes viem že to bola zakrývacia maliarska páska, no v tom čase „1986“ sme u nás o niečom takom ešte ani netušili…) Rovnako oblepuje aj okraj steny z vonkajšej časti rámu. 

Už prešli vyše dve hodiny a ešte nezačal natierať…. – Myslím si.
Našťastie, mám dosť času, a zaujala ma precízna práca toho človeka, tak pozerám a očami doslova hltám jeho postupy, aby som videl a čo najviac sa naučil, z toho, ako tu ľudia pracujú, keď si tak dobre žijú

Vyzerá, že je spokojný. Pohľadom znovu prechádza rám výkladu, a pritom mieša farbu v plechovke, štetcom skúša jej hustotu, natiera ju na kúsok plechu, ktorý má na pracovnej doske. Zdá sa mu to asi husté, lebo prilieva trochu riedidla a znovu mieša. 

Na plechovku nasadzuje nejaký držiak, ktorý má cez stred plechovky tyčku. Pozerám, že do držiaka dáva dva štetce, tenší a širší a pod držiakom má nádobku, do ktorej asi zachytáva odkvapnutú farbu zo štetcov. Dokonalé! Má skvelý zlepšovák. To je neklamný znak toho, že ho práca baví a že premýšľa, ako ju robiť jednoduchšie a lepšie.

Vychádza na rebrík a konečne začína natierať! Už ma bolí zadok od toho sedenia, tak vstávam a idem bližšie. Nikto si ma nevšíma, ľudia tu chodia pomaly, nik sa nenáhli, mám pocit, že sa len tak prechádzajú. Je to zvláštne. U nás sa ponáhľa každý, s vytreštenými očami sa prediera davom, beží, aby niečo stihol… To mi len prebleskla myšlienka, keď sa blížim k chlapíkovi na rebríku. 

Pozorujem ako si namáča široký štetec do plechovky s farbou a otiera špičku štetca o tyčku, ktorú má na držiaku plechovky. Prebytočná farba mu poslušne steká naspäť do plechovky.
Výborné! Ani jedna kvapka mu nepadla mimo. 

Precízne natiera celý rám a práca mu ide prekvapivo rýchlo. Netrvá to ani pol hodinu a rám je natrený, krásna svietivá zelená farba sa ligoce a vyzerá, že v teplom počasí prekvapivo rýchlo schne. Vo vzduchu cítiť vôňu, ktorá mi vzdialene pripomína acetón. 

Neviem, aká je to farba, no kryje výborne.

 Stačil iba jeden náter a už odlepuje kryciu pásku zo skla aj zo steny. Zdá sa, že je spokojný, nikde ani kvapka bokom. Nezaprasil ani stenu, ani sklo a vyzerá to, že je čistá aj fólia, ktorú rozprestrel na zem. 

Pomaličky čistí štetce, umýva ich riedidlom v prázdnej plechovke a použité riedidlo nalieva lievikom do prázdnej fľaše so šrobovacím uzávrom. Štetce utiera do handry a všetko odkladá do sáčkov. Utiera aj fóliu na zemi a stáča ju do rolky. 

Veci ukladá do auta, dáva si dolu rukavice a ochranné okuliare, a sadá za volant.
 Je stále prekvapivo čistý. Čistá kombinéza aj čisté ruky… Dodávka odchádza. 

Idem bližšie k výkladu, ktorý práve dokončil a pozerám sa na jeho dielo. Dokonalé!!! 

Rám vyzerá ako nový, ako by ho práve vyrobili. Krásne rovné hrany, kde sa stýka so stenou aj so sklom. Nikde nie sú stopy, že by štetec s farbou zabehol kúsok vedľa… 

Takto sa má pracovať ! Pochopil som! To v príprave tkvie tá dokonalosť. Dokonalosť tvoria detaily a to nie iba pri maľovaní!
Odvtedy myslím na túto skúsenosť pri každej mojej činnosti.
(O tom čo robím, viac na stránke www.dolton.sk). Dojem, ktorý vo mne ten chlap zanechal ma poznačil na celý život. Bola to lekcia, ktorá trvala možno 4 hodiny a stála za to.

Vtedy som pochopil aj to, prečo je Švajčiarsko také krásne. Je to v ľuďoch. Milujú dokonalosť. Každá vec má svojho majiteľa, svojho pána, ktorý sa o ňu neustále stará, udržuje ju, a robí to vždy dokonale. Neodflákne údržbu, ani opravu. Každý vie, že aj jeho sused robí to isté, že to všetko vyžaduje čas, peniaze, námahu a preto si aj prácu iných váži. Nikto neničí, nekradne, nešpiní.


Najhlavnejšie je, že Švajčiari učia aj svoje deti, vážiť si veci a prácu iných
a nič neničiť. Nerozbíjať, nedevastovať, ale udržiavať a ochraňovať. Rovnako je to aj s prírodou, všetko je udržiavané, lúky sú vykosené, lesy sú čisté… Nevidel som človeka, ktorý by niekde hodil na zem nedopalok z cigarety, plechovku, alebo vypľul niekde žuvačku…

Asi preto som tu nevidel ani teenagerov, pri návrate z diskotéky, rozhadzovať a vysýpať kontajnery na chodník, ohýbať značky, či rozbíjať sklo na autobusovej zastávke, čo je bežné na Slovensku…
Vedia, že vždy to musí niekto upratať, opraviť. Stojí to čas, aj peniaze.
A tie potom chýbajú niekde inde.

Deti vždy kopírujú správanie svojích rodičov. Stačí ak vidia, že otec vyhodí na križovatke papier z okna auta a budú to robiť aj oni.
Tatko sa cíti dôležitý, no dokazuje tým iba to, že si neváži prostredie v ktorom žije, ani prácu iných. Správa sa ako buran (sedliak).
A čo budú robiť jeho deti? To isté!
Nebudú sa môcť spratať do svojej kože a kto vie, kde skončia…

Podľa takýchto znakov sa dá bezpečne spoznať, že tento človek ešte nedozrel. Nič na tom nezmení, ani fakt že má možno veľa peňazí a drahé auto v ktorom sa vozí.
Často to vídam na svojích cestách. Všetci chceme mať viac peňazí, žiť lepšie a v peknom prostredí. Čo tak začať tým, že zmeníme seba ?
Viac článkov na www.dolton.sk

dc.dolton@gmail.com
Som obyčajný človek z mäsa a kostí, ktorý žije a tvorí na tejto planéte a v rámci svojich možností sa snaží pomáhať ľuďom aj mimo oblasť svojho podnikania. Viac o mne si môžete prečítať TU>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohoto komentára. Zásady spracovania osobných údajov